U mad, bro?

Myslela som, že sem najskôr napíšem až tak v sobotu večer/nedeľu ráno, keď zistím čo sa dialo v piatok v noci.

Ale nie.

Tak som sa dneska vytočila, že ak nechcem aby som niekoho zabila alebo sa umučila vlastnými myšlienkami, idem to šmariť sem.

Super, že môj blog sa skladá len z ironických alebo nasratých postov. Hm, aspoň som originálna.

Hneď ráno, som sa vytočila nad tým, že naša škola nemala riaditelské volno a myslela som, že ak stretnem riaditelku, tak ju nabodnem na kôl a opražím si ju v tej našej plesnivej školskej jedálni. Úprimne, nechápem, že sa nad tým ešte stále dokážem rozčúliť, keď už som si za tých 6 rokov, čo som na gymnáziu mohla zvyknúť, že my to skurvené riaditelské volno nedostaneme, ani keby nám tam celú zimu nekúrili alebo keby sme nemali žiadne knihy alebo keby napadlo okolo školy 1km snehu. 

Važne, zbytočné nervy.

Ďalšia vec ma vytočila to, že sme sa tak strašne dlho nevedeli dohodnúť na dnešku, čo vďakabohu dopadlo dobre. Ale nepoznám deň, kedy by sa S. (moja spolužiačka, nie moja milovaná Simonka, na kt. sa neviem ani len tváriť že som nahnevaná) netvárila ako najväčšia chudinka, že neviem čo. Dopiče, keby tú svoju "teóriu" o tom, že "lepšie je mať jednu ozajstnú kamarátku, ako viacej takých, ktorým nemôžem všetko povedať" nezahnala do extrému a nemala naozaj len jednu kamarátku tak s tým nemám žiaden problém. Mne to ani tak nevadí, ale ide o to, že nemôže čakať, že JA budem len celý deň s ňou v škole a potom ešte po škole niekam spolu pojdeme. Sorry, ale ja nie som uplny looser bez nikoho. Nedokážem byť stále, každý jeden pojebaný deň s tou istou jednou osobou bez toho, aby mi (max) po týždni z toho nezačalo tak kvalitne jebať.

A okrem toho, ma už prestáva baviť dookola počúvať rozprávočky o tom, ako ju v lete niekto oklamal a ako ju to strašne mrzelo a neviem čo. O važne? Nevadí, že si mi to povedala milionkrat. Oh, vlastne vadí.

Jej rozprávka ma bavila asi tak týždeň, potom to začalo byť otravné, ale keď je to schopná vytiahnuť teraz, po 5 mesiacoch, mám chuť jej jebnuť stoličkou po hlave. Okej, lutujem ťa, chápem, že si sa cítila zle, ale už sa cez to kurva prenes, alebo s tým zájdi psychologičke. Alebo mi daj 50 € na hodinu a ja si ťa kludne vypočujem.

A teraz celkovo. Niektorí sa správajú ako korunovaní kokoti, ďalej tu máme syndróm večne odvrhnutej kamarátky, pokračuje to večne depresivnou babou, ktorá chce byť veselá, ale aj tak pre to nič nechce spraviť a končí sa to jedným egoistickým zlatíčkom, vďaka ktorému skoro pár vecí nevyšlo.

A.k.a ľudia okolo mňa v skratke.

Želám krásny deň.

Ja si idem kúpiť cigarety a večer sa ožrať.